Na konci ciest
V reťaziach osudu spútaný naveky, spletených z nádejí, strastí a chýb Ich ohnivká drásajú srdce i myseľ, v tej bolesti skrytý je život i smrť Vedieť tak, koľko ciest som odvážne prešiel A koľko je tých, čo som v smútku či slabosti minul Aby som zbabelosť preklínal hneď V reťaziach osudu spútaný naveky spletených z nádejí, strastí a chýb Ich ohnivká drásajú srdce i myseľ, v tej bolesti skrytý je život i smrť Vedieť tak, koľko ciest som víťazne prešiel A koľko je tých, čo som vo vlastnej slepote minul A pritom za chyby vinil som svet Moje slová! Šеpkané v búrke a ukryté v kameňoch Moje stopy! V hlbokých vodách a sypkom piеsku Keď večné lesy šumia nad hrobmi a zakrývajú tiesňou Keď vietor trhá srdce žiaľom odvekou piesňou Keď sa otriasa zmätený svet v zúrení besnom Keď voláte moje meno a ja viac už nie som Už hľadím na opačný breh Hoci sa voda proti mne spína, chystá sa zhubiť ma, nech! Telo zhorí, duša však zostane snívať
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026
Už zmáha ma najtuhší spánok, čo prináša preludy zvláštne V nich naveky bude zdať sa mi o chladnej a nezemskej kráse Vzdialený kraj ma k ceste vyzýva, keď posledné svetlo dňa v temnotách sliepňa Tak rozlúčte sa so mnou v nádeji, že ma vietor privedie k hviezdam Na krídlach tichých sen priletel, na čiernych perutiach s odleskom striebra Či ešte vôbec kto rozpovie, kam cesta mala viesť, kam napokon viedla Už zmáha ma najtuhší spánok, čo prináša preludy zvláštne V nich naveky bude zdať sa mi, o chladnеj a nezemskej krásе Na krídlach tichých sen priletel, čo teraz ma do diaľav nesú A posledné švihnutie perutí zahasí života sviecu Na krídlach tichých sen priletel a dotkol sa ľadovým bozkom A kniha, v ktorej osud bol spísaný, sa pokryla chladnúcim voskom Na krídlach tichých sen priletel a dotkol sa ľadovým bozkom A kniha, v ktorej osud bol spísaný, sa pokryla chladnúcim voskom Tak zmohol ma najhlbší spánok, ja o nádhernom zámku snívam Ktorý odveké tajomstvá v nočnej temnote skrýva Na krídlach tichých sen priletel, na čiernych perutiach s odleskom striebra Či ešte vôbec kto rozpovie, kam cesta mala viesť, kam napokon viedla Či vrátim sa z tej púte ďalekej, a kto si kedy spomenie na mňa Tak rozlúčte sa so mnou s nádejou a slzy ukryte v dlaniach
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026
Do vzdialených pustín ma odvliekol preradný sen Kde nad prašnou krajinou sa čierne končiare týčia Cez slzy hľadel som na tú smutnú a spustnutú zem Tam slnko nehľadí z trónu nebeských výšav Do vzdialených pustín ma odvliekol preradný sen Kde vzalo sa toľko smútku v mojej duši? Celú myseľ mi v chvíli pohltil neznámy tieň A hoc nehmotný, teraz celou silou do mňa búši Či našiel som, čo hľadal som Či minul som sa cieľa? Tá myšlienka ma trápi a srdce v smútku zviera Či osudom je priepasť, čo v sebe som si nosil? Len veľa prázdnych slov a málo v skutkoch cnosti Tak otvára sa zraku pustina, kraje zmaru a smrti Pohľad, čo silu pretína Nádej marí a škrtí Či našiel som, čo hľadal som Či minul som sa ciеľa? Tá myšlienka ma trápi a srdce v smútku zviera Či osudom jе priepasť, čo v sebe som si nosil? Len veľa prázdnych slov a málo vo mne cnosti Tak otvára sa zraku pustina, kraje zmaru a smrti Pohľad, čo silu pretína Nádej marí a škrtí Pahreba dohára, chladnúci popol sa vo vetre stráca Osud sa uzavrel, pohrebný sprievod do diaľky kráča Prípitky dopité a z prázdnych čaší ostali črepy S posledným výdychom duša vdiaľ letí
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026
Nestojím tu sám v strede chladnej prázdnoty Ja uverím len tomu, čo zrak vidí a myseľ pochopí Tajom a poverám, smiech vraj by mi postačil Sú to len legendy, ich príbeh má význam Nádej zhasína - jej slová v žiali tíchnu Zúfalstvo ju pohltí i všetku svetskú pýchu Mrazivá ničota, kde zastavil sa čas Predzvesť konca do duše mi vdýchla Nárek, bolesť, pochybnosť ma pohltí Keď nepriazeň a trpkosť do neznáma tiahnu Prastarý cyklus musí sa uzavrieť Napriek hrôze musím svoj údeľ prijať Nárek, bolesť, pochybnosť ma pohltí Keď nepriazeň a trpkosť do neznáma tiahnu Bytosť sa z ničoty a chladu náhle zjaví Jej tvár je zároveň cudzia i známa Rukou mi k ceste pokračovať kynie A jej tichý úsmev ma láka Do nekonečných hlbín jej temných očí Do omamného chladu bledých pier Ktorými v predlhom bozku Bolesť i pokoj do duše vdýchne Prišiel čas prekročiť prah svetov nezmerných Okovy pozemské prachom sa rozpadli Do vysokých siení náhle vstupujem V objatí jej okúsim večnosť
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026
Po dlhej púti , ktorá však nekončí Podelím sa so svetom o poznanie a múdrosť Spomienky v ohni horia, plamene svoje chrlia K lonu mojej nekonečne, kvitnúcej mysle Vnútorný boj myseľ moju marí Moje telo padá do pazúrov pochýb Život ruka v ruke so smrťou tancoval Cesta mi začína, čas sa mi končí Vnútorný boj myseľ mi zabil Povstal som z popola do chladnej moci Život ruka v ruke so smrťou tancoval Nový to cyklus zrodí sa v duši Ja trikrát v ohni som sa prerodil Viac neťahá ma naspäť smútok Už neťažia ma strachu okovy Už sa neopájam zlosťou ľútou Rozpálené slzy, vyschli do sucha A kalich horkosti dopitý je do dna Na jeho konci som sám seba spoznal A znova našiel cesty, čo mi osud núkal Driemajúce zmysly tak porazili sen Kráčam v tieňoch, prázdnou sieňou A moje kroky znejúce (mocnou) ozvenou A vo mne svetlo zrodí nový deň Cesta sa ku koncu nachýli Keď posledné hviezdy v temnote zhasnú Strieborný horizont v diaľke odhalí Jej zvláštnu a nezemskú krásu Vo víchre času sa tratí váš skrivený svet V prachu sa rozpadá, on vlastný nárek dusí Väčšej záhuby už niet Ja som ten čo sníva, ten čo tvorí Menom zánik i zrod Na pilieroch prapodstaty vás vítam Váš zlatý vek
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026
Plameň už tíchne Noc nad lesmi padá Krv ešte černie Na smrteľných ranách Hmla pokryla telá Svojim belostným plášťom Všetko je zmetené Víchrom, chladom, dažďom Kým oči slepé Naveky spečatí sneh Vrany sa zlietajú V tom podivnom sne Kto ešte stojí sám v tieňoch odený A stráži na zborených hradbách? Kto ešte kráča cestou v búrke Hľadá symboly skryté v odlesku hviezd? Najčerenšia noc Na kraj ospalý pomaly sadá V myšlienkach blúdi Márne pokoj stratený hľadá Vo večnom kruhu Kde koniec sa v sebe stráca Keď pustou zemou Pod mračnou oblohou kráča Umiera sa a rodí Kým navždy prekoná strach A z prachu hviezdy A z hviezd ostáva prach Keď oheň bleskov dohára Svet sa v svetle mesiaca kúpe A on tam stojí jediný Jediný, čo zostal čeliť búrke Keď oheň bleskov dohára A telo do tmy klesá Tam padli nadol okovy Duša letí slobodne k hviezdam „Plameň už tíchne, huk v zemi prestáva Na nebi plameň tíchne a skonáva Len ešte dakade hlavne padajú Na nebi hviezdy svietiť začínajú Nebo sa čistí, dymu už viacej niet Nebo je čisté, nežiaľ len naň hľadieť Tak nočná tichosť na dušu zaháňa Čo by sto liet spal, dal by sa do spania Všetko zahaslo, čo pokoj šliapalo Alebo aspoň pokojne zaspalo Sen ho podvodný so sieťou pretiekol Do svojich krajín schvátil a zavliekol“
Submitted by NecroGod — Jun 08, 2026